Keď sa Ježiš modlil (3)

Lukáš 22:31–32  „… satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba …“

Ježiš sa tiež modlil, keď mal obavy o ľudí, ktorých miloval. Povedal Petrovi: „Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som za teba prosil, aby tvoja viera neochabla. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov“ (Lukáš 22:31–32, SEB). A Peter sa naozaj obrátil! Učeník, ktorý vo chvíli slabosti zaprel svojho Pána, nakoniec stál pred zástupom tisícov. Kázal evanjelium a tri tisíce ľudí boli hneď získané pre Krista.

Ježiš svojich učeníkov nielen vyučoval, ale aj varoval pred nebezpečenstvom. Napriek tomu si bol vedomý, že to najväčšie, čo pre nich môže urobiť, je modliť sa za nich. To je niečo, k čomu, žiaľ, väčšinou dospievame skôr neskôr než skôr. Sľubujeme, zachraňujeme, hrozíme, a až keď všetko naše úsilie zlyhá, modlíme sa. Modlitba by však nemala byť tvojou poslednou možnosťou. Mala by byť tvojou prvou reakciou. Modlitba berie situáciu z tvojich rúk a odovzdáva ju do Božích rúk.

Spomínaš si na tých štyroch mužov, ktorí priniesli svojho ochrnutého priateľa a položili ho Ježišovi k nohám? „Vtedy k nemu prišli štyria, ktorí priniesli ochrnutého človeka. Pretože sa k nemu nemohli dostať kvôli zástupu, otvorili strechu tam, kde bol Ježiš, a otvorom spustili lôžko, na ktorom ležal ochrnutý. Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: „Syn môj, odpúšťajú sa ti hriechy!“ “ (Marek 2:3–5, SEB). To je to, čo robíš, keď sa za niekoho modlíš.

Prinášať bremeno druhého človeka deň čo deň v modlitbe Bohu nie je ľahké. Je to však to najúčinnejšie, čo preňho môžeš urobiť.

Za starých čias ľudia hovorievali: „Modlitba pohne rukou, ktorá hýbe svetom.“ Mali pravdu! Keď ťa sklame alebo zraní niekto, koho máš rád, nenadávaj mu, ale prines ho v modlitbe k Pánovi. Pozvi do tej situácie Boha, potom ustúp do pozadia a nechaj Boha pracovať.